Pakistan je krajina vysokých štítov aj rovín, púšte aj mora. Je to krajina krásnych hnedých okatých detí, boháčov aj chudoby. Úroda je tam 4x do roka: obilniny, cukrová trstina, ryža a bavlna. Majú toľko druhov manga, ako my jabĺk, pijú džús z cukrovej trstiny aj kyslé mlieko lassi, ktoré sa pije aj na sladko.

     Ja som mala to šťastie, že som pracovne strávila niekoľko dní v Karáchí aj Islamabáde.

     Karáchí som zažila ako horúce mesto, suché a sivohnedé, prašné, s vysokou vlhkosťou vzduchu a slnkom v opare.

      Par sekúnd po vystúpení z klimatizovaného auta sa človeku nechce žiť a potí sa, takže búrka ktorá sa prehnala jedného dna, bola takmer zázrakom.

     Miestni sa tešili asi tak, ako keď u nás nastanú prvé teplé, jarné dni.

     Okolo nás sa mihali motorky ovešané ľuďmi, ktoré sa náhlili na pláž piknikovať v daždi, vody bolo nad členky, nikam neodtekala, len pribúdala, neznámy motorkár mi cez okno auta podal ružu a ďalších pár chlapov sa ma pokúsilo uštipnúť do zadku, keď som sa brodila na miestnu tržnicu.

     Mali tam nádherné ručne tkané koberce, rôzne prikrývky s výšivkami a poprišívanými zrkadielkami, krásne výrobky z medi aj polodrahokamov. No a kopy kvalitných a lacných tričiek, ktoré sa tam vyrábajú pre značkové obchody v Európe.